Smrť
Mal som asi šesť rokov a vchádzal som do obývačky mojej starej mamy.
V strede izby ležal dedko. Moja mama mu držala tvár a objímala ho a na očiach mal mince.
„Neboj sa, je všetko v poriadku. Dedko je mŕtvy. Držím mu ústa, aby mal peknú tvár a mince ma položené, aby mal pekne zavreté oči. Nič ti neurobí, pokojne ho pohlaď, pozri, ako ja…“
Moje prvé stretnutie so smrťou. A nie posledné – lebo to posledné bude to s tou mojou.
Po jednej nepríjemnej noci s kamošmi na horách na jeseň som si uvedomil, aké veľké tabu je téma smrti. Keď pred niektorými kamarátmi otvorím túto tému, cítim ako rýchlo chcú premostiť a potom to visí vo vzduchu, aj keď to nepovedia nahlas.
Každý to máme inak. Každý smrť vníma po svojom. A to ani nehovorím o tom, čomu všetkému ľudia veria, že príde po nej.
Podľa mňa? Nič. Proste koniec.
A s odstupom času si čoraz viac uvedomujem, aké je to vlastne krásne – že všetko má svoj začiatok, rast a koniec.
Keď som bol malý chlapec, mal som zo smrti obrovský strach. Keď som zaspával, predstavoval som si šumenie televízora – boj čiernych a bielych bodiek na obrazovke. Pomáhalo mi to nemyslieť na nič a v pokoji zaspať. Lebo akonáhle prišiel strach zo smrti, spať sa nedalo.
Potom prišlo obdobie „vyrástol som z toho“.
A po ňom obdobie prijatia.
Dovolím si to nazvať tak, že dnes sme so smrťou kamaráti. Nie v tom zmysle, že ju chcem. Ale v tom, že som pochopil, že ju nezmením. Patrí ku kolobehu. A jediné, čo tu po sebe môžem zanechať, sú pekné spomienky. Podľa toho sa snažím aj žiť.
Áno, kedysi som mal tendenciu zanechať tu niečo veľké, niečo navždy, aby na mňa nikto nezabudol. Aj z tejto ilúzie som vyrástol. Pochopil som, že podstatné je to, čo je tu a teraz.
A úprimne? Aj to je dlhá cesta. Lebo často sa zaseknem vo vzorcoch minulosti alebo sa veziem na vlnách predstáv o budúcnosti.
Dnes sme boli s Anitou v jednom lokálnom dome v Indonézii. V strede domu je vyčlenený priestor pre tých, čo zomrú. Na tej „špeciálnej“ posteli tam telo leží niekoľko dní, kým príde kremácia a ďalšie rituály.
Ten priestor je krajší než ten, kde sami bývajú. Vzdávajú úctu ľuďom, s ktorými žili celý život. Sú so smrťou v kontakte. Je to pre nich prirodzené.
Minulý rok nám naša najstaršia dcéra povedala výčitku:
„Som dospelá a nikdy som nebola na pohrebe. Všetci moji kamaráti už pohreb zažili…“
A jej výčitka je úplne na mieste.
Keď bola malá, snažili sme sa ju chrániť, pred akýmsi strachom zo smrti. Nebola na pohrebe prababky ani na pohrebe môjho otca. Dnes mi je to ľúto. Sú rituály, ktoré k životu jednoducho patria. Keby som mohol vrátiť čas, určite by tam bola. A rozprávali by sme sa o tom a riešili tieto témy spolu a nenechali ich nespracované a otvorené len tak. Nie v dospelosti, ale omnoho skôr.
Preto to dnes s mladšími deťmi máme nastavené inak. Kedysi som si myslel, že veľké tabu je téma sexu. Dnes viem, že smrť je ešte väčšia tabu téma. A pritom obe témy sú úplne prirodzené. Týkajú sa každého jedného z nás.
A verím tomu, že takmer každý jeden z nás má iný pohľad a inú skúsenosť, ale je fajn sa o tom rozprávať a zdieľať a pomáhať si. Žijem tou témou až natoľko, že som pod stromček dostal jednu nádhernú knihu, Pohľad do slnka od Irvin D. Yalom a tu je aspoň jeden citát z nej:
„Vo svojej klinickej praxi som dospel k poznaniu, že človek neraz potláča sexualitu, ale aj celé svoje biologické ja – predovšetkým jeho pominuteľnosť.“
Dnes sa veľakrát ráno zobudím a prvá myšlienka patrí smrti.
Ale v tom dobrom zmysle slova.
Ako pripomienka, že tento ďalší deň chcem prežiť čo najkrajšie, ako viem
