Dlhovekosť – chcem tu byť naveky? (Alebo len poriadne naplno?)
V poslednej dobe mám pocit, že kamkoľvek zapnem podcast, článok alebo rozhovor, longevity – teda dlhovekosť – mi vyskočí rovno do uší. Ako keby sa všetci zrazu pretekali, kto bude žiť dlhšie, zdravšie a mladšie. A viete čo? Teší ma to. Je fajn, že sa o tom hovorí. Kto by predsa nechcel žiť kvalitný a dlhý život, nie?
Ale… mám na to jeden paradox. Všetky tie “nové” poznatky, ktoré sa na nás valia, nie sú vlastne nové. Len ich konečne začíname dávať do kontextu dnešnej doby. Veď to poznáme už dávno: cvič, jedz čerstvo, spi dobre, nefajči, nepi alkohol, staraj sa o svoje mentálne zdravie… nič z toho nie je žiadna revolúcia. Ale až teraz akoby si ľudia uvedomovali, že je čas tieto veci nielen vedieť, ale aj žiť. No a teraz trošku na telo: Chceli by ste tu byť 100 či 120 rokov – v top kondícii, s jasnou hlavou, vyrovnanými účtami… ale úplne sami?
Ja určite nie. Pre mňa by to bola len dobre udržiavaná prázdnota. Radšej kratší, ale poriadne intenzívny a zmysluplný život. So vzťahmi, ktoré majú hĺbku. S rozhovormi, ktoré majú zmysel. S ľuďmi, ktorí vedia milovať, smiať sa, hádať aj odpúšťať. So ženou, s ktorou môžem ísť do hĺbky, nie len po povrchu. S deťmi, ktorým môžem niečo odovzdať. S priateľmi, ktorí ti zavolajú aj vtedy, keď nič nepotrebujú.
Longevity je krásna a dôležitá téma. A som rád, že sa čoraz viac spája aj so sebarozvojom – podľa mňa úplne kľúčovým. Osobne ma v tomto smere motivuje napríklad Boris Bajer – jeho pohľad na život, telo a myseľ je pre mňa veľmi inšpirujúci. Ale v mojom živote aj tak hrá prvé miesto vzťah. Viem, že keď je to medzi mnou a mojou polovičkou dobre nastavené, keď si veci vyrozprávame, keď si dávame priestor aj pozornosť, keď sa spolu smejeme aj riešime… vtedy si poviem: áno, presne pre tieto chvíle tu chcem byť čo najdlhšie.
A čo deti? Jasné. Keď do nich vložíš čas, lásku, trpezlivosť… chceš vidieť, ako rastú. Chceš vidieť, kam pôjdu ďalej. Chceš byť súčasťou ich príbehu. A podobne je to s priateľstvami. Poznám však veľmi blízko jednu osobu cez 80 rokov, a je veľmi smutný. Prečo? Lebo všetci jeho kamaráti už zomreli. A vtedy si poviem – aha, tak aj tá dlhovekosť má svoju temnú stranu. Byť tu dlho… ale sám? A možno je práve to odpoveď – žime tak, aby s nami chceli byť aj ostatní čo najdlhšie.
A tí ktorí poznáte môj humor, tak len krátka vsuvka, väčšina mojich kamošov je odo mňa mladšia, tak aj to je jedna z ciest, ako tu nezostať sám 
